Horské odkazy
Pri odchode sa ešte obzerám, zelená plechová strecha, zelené dvere, zelené značky na stromoch, farba, čo mi zrazu pripomína lavičky na dedinských vlakových staniciach. Nezostali sme, neuvarili litre sladkého jazmínového čaju do jedného z hrncov, nemuseli počúvať šramot hlodavcov v dreve, inak by som určite dávala pozor na každý zvuk prichádzajú zvonku a za nič nedokázala zaspať, ale dívala by som sa do prevlhnutého stropu. Pýtala by som sa na zážitky mužov, čo tu prežili mnoho nocí a nemali strach zo samotnej studenej krajiny ani z divých zvierat. Takto tie príbehy počúvam počas kráčania cez lúku, stmieva sa, myslím na jedného z tých opitých mužov, na toho, ktorý sa rozprával s medvedicou uprostred noci, no ráno si nepamätal nič, vôbec nič, len to, že mesiac bol iný, obrovský, neskutočný.
Šmýka sa, les je plný lístia a blata, lepí sa na topánky aj nohavice. Smejem sa, lebo každý obrys stromu niečo pripomína, hovorím, že najlepšie je dívať sa priamo pred seba, na biele kamene a lesknúce sa novembrové kaluže, na ktorých budú zajtra ráno tenké vrstvy ľadu. O takom čase budem otvárať okno, nech svetlo prežiari izbu, nech zatváram oči ako vtedy na skalách, keď som chcela vidieť Chočské vrchy a Kysucké Beskydy, keď som stála príliš na okraji skál a z výšky sa mi zatočila hlava. Slnka bude celá kuchyňa, budem žuť ovocné žuvačky, hovoriť, že ma bolia nohy, umývať termosky, z ruksaka vyberať tričká, rukavice, izotermickú fóliu a rozmrvené kakaové sušienky. Budem si sprítomňovať niektoré okamihy, vnímanie toho, čo v nich bolo, budem sa jednoducho čudovať, ako sa to dá, vystačiť si s čerstvým vzduchom a únavou.